O knihe: Mengeleho dievča

Ahojte :)

Minule som sem pridala zoznam prečítaných kníh a ako som už spomínala, pre túto knižku som si vyhradila samostatný článok. Je to preto, lebo ma dosť zasiahla a viem, že by som nedokázala vtesnať moje dojmy z nej len do pár riadkov. Tak vám prinášam menšiu recenziu a či už ste ju čítali, alebo nie, verím, že vás zaujme rovnako ako mňa :).

Mengeleho dievča je skutočný príbeh Violy Stern Fisherovej, ktorá prežila 4 koncentračné tábory a ktorá sa rozhodla svoj príbeh vyrozprávať po vyše sedemdesiatich rokoch. Veronika Homolová Tóthová ho spracovala knižne, a tak vzniklo dielo, ktoré určite zanechalo dojem v každom, kto mal príležitosť prečítať si ho.

Táto kniha je mimoriadne silná.

Silná a bolestivo pravdivá.

Pani Viola hovorí priamo a drsne o dobe, ktorá jej vzala takmer všetko. Pri čítaní tých hrozných zážitkov z koncentračných táborov som mala niekedy problém vôbec uveriť, že niekto dokázal byť taký krutý a šialený. 

"To boli veci, ktoré sa nedali pochopiť. To bola hrôza, ktorá sa nedala len tak spracovať."

Myslím, že tieto dve vety dokonale vystihujú väčšiu časť knihy. Nie celú, pretože na začiatku opisuje aj obdobie a svoj život pred vojnou. Svoju rodinu, domov aj prvú lásku si pamätá aj po toľkých rokoch, pretože okrem spomienok jej po nich nič nezostalo. Rozpráva o nich veľmi pekne, a vôbec o všetkom, takže máte pocit, akoby ste ich poznali tiež. No ako plynú roky, situácia sa zhoršuje. Pre ňu, ako pre Židovku, je rozsudok jasný. Do koncentračného tábora v Osvienčime sa však dostáva až v roku 1944. A tu začína skutočné peklo.

Tábor v Osvienčime som navštívila na základnej škole. No vtedy som to ešte tak nebrala. Jasné, že som chápala, čo sa tam stalo, ale napriek tomu, že som chodila po tých strašných miestach, neuvedomovala som si to. Videla som kufre, kopy šiat a vlasov a dlhé zoznamy mien. No boli to len mená, ľudia, ktorých som nepoznala. V tejto knihe sa však okrem príbehu pani Violy stretávame aj s príbehmi jej blízkych, priateľov a spoluväzňov. Zrazu to naberá reálne odtiene. Pretože každý, kto tam prišiel, mal svoj život a bol v niečom dobrý. No stačilo len prekročiť bránu s tým ironickým nápisom a zrazu sa z nich stalo len číslo. Nič viac. Už nebolo podstatné, kto to bol, len to, že bol. Že existoval. To stačilo ako dôvod nato, aby zomrel. 

Pri čítaní sa vo mne striedalo viac pocitov. Smútok, bolesť, znechutenie, hnev. Vôbec si neviem predstaviť, aké to muselo byť. Ako to dokázali prežiť. No jedno je podstatné. Vďaka tejto knihe nezostanú všetci tí ľudia, ktorých životy vyhasli takým nespravodlivým spôsobom, v zabudnutí. Ich pamiatka zostane večná. 

Ešte by som dodala, že knihu neodporúčam slabším povahám, lebo je naozaj dosť ťaživá. Aj keď ja tiež neznesiem všetko. No táto kniha sa nedala prestať čítať, keď som raz začala, už som ju nepustila z ruky. Preto uvažujem, že si prečítam aj nejaké ďalšie s touto tematikou. Ale až neskôr, keď sa na to budem znovu cítiť...

Ako som už skôr písala, dobrá kniha je pre mňa tá, ktorú môžem čítať zas a znova a nikdy ma neomrzí. No pri tejto to neplatí. Už ju nebudem nikdy znovu čítať. Ani nemusím, každé slovo mám totiž uložené v hlave a viem, že tam už zostane.